Medzinárodné porovnanie prístupu súdov k žalobám verejných činiteľov
13. Jún. 2011
Občianske združenie VIA IURIS a Veľvyslanectvo USA na Slovensku predstavili dnes, v pondelok 13. júna 2011, v bratislavskom kultúrnom centre Dunaj publikáciu Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti. Autori v nej porovnávajú prístup súdov na Slovensku, v USA a Európskeho súdu pre ľudské práva k žalobám verejných činiteľov, pričom navrhujú aj odporúčania na úpravu legislatívy a praxe slovenských súdov.
Veľvyslanec USA Theodore Sedgwick verí „že táto publikácia pomôže sprostredkovať naším slovenským priateľom, prečo my američania vnímame priznávanie vysokých finančných odškodnení verejne činným osobám na základe žalôb na ochranu ich dobrej povesti za prax, ktorá je v príkrom rozpore s právom na slobodu prejavu“.
Analýza zistila výrazné rozdiely v prístupe súdov v USA, Európskeho súdu pre ľudské práva a slovenských súdov. V USA musí verejný činiteľ žalovanému médiu vždy dokázať, že nepravdivé tvrdenie poškodzujúce jeho dobrú povesť bolo zverejnené so „skutočne zlým úmyslom“, inak nemá nárok na priznanie žiadneho finančného odškodnenia. Dokázanie zlého úmyslu médiám je veľmi ťažké a žalobca, ktorý je verejným činiteľom, spravidla spor prehráva alebo sa do neho vôbec nepúšťa.
Európsky súd zásah do slobody prejavu médií posudzuje veľmi prísne, pričom verejne činné osoby musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby - informácie o veciach verejného záujmu, hodnotiace úsudky ako aj tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú mieru ochrany. Podľa Európskeho súdu náhrada musí byť primeraná utrpenej ujme, okolnostiam a povahe tvrdenia, nesmie byť neprimeraná či dokonca likvidačná voči príjmom žalovaného. Pri určovaní výšky musí byť zohľadnená náhrada, ktorá sa priznáva napr. obetiam násilných činov. Aj neprimeraná a príliš prísna sankcia za poškodenie dobrej povesti môže znamenať neoprávnený zásah do slobody prejavu.
Slovenské súdy poskytujú verejne činným osobám nadmernú ochranu. Pri rozhodovaní súdy často nezohľadňujú princípy stanovené Európskym súdom. Už samotná skutočnosť, že ide o verejného činiteľa, je pre slovenské súdy často dôvodom, aby žalobcovi priznali významne vyššiu finančnú náhradu ako ostatným občanom. Slovenské súdy často nedostatočne zistia a zdôvodnia zásah do slobdy prejavu ako aj priznanú výšku náhrady ujmy za poškodenie dobrej povesti.
Analýza obsahuje tiež odporúčania na úpravu legislatívy a praxe slovenských súdov. Týkajú sa predovšetkým kritérií na posúdenie závažnosti ujmy a okolností dôležitých pre stanovenie výšky náhrady ujmy. Zákon by mal výslovne ustanoviť, že náhrada ujmy za poškodenie dobrej povesti nesmie byť vyššia ako je suma priznaná ako náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch ťažkých negatívnych následkov na zdraví osoby. Bolo by tiež vhodné zakotviť pre médiá právo na ospravedlniteľný omyl. Na druhej strane orgány verejnej moci (vláda, ministerstvá) by nemali mať právo domáhať sa náhrady za poškodenie dobrej povesti a v prípade žalôb verejných činiteľov by mali títo preukázať zavinenie pôvodcu tvrdenia.
