VIA IURIS podporilo občanov, ktorí sa bránili pred porušovaním zákonov pri výstavbe rýchlostnej komunikácie medzi Žarnovicou a Šášovským Podhradím. Navrhovaná trasa novej cesty má prechádzať južnými časťami mesta v blízkosti barokového parku a odseknúť mesto od Hrona. Občania proti takémuto návrhu namietali už viac ako päť rokov. Upozornili, že verejnosť bola počas procesu posudzovania vplyvov navrhovanej stavby na životné prostredie informovaná nedostatočne alebo vôbec, čím došlo k porušeniu zákona. Nedostatky sa týkali aj problematiky posudzovania jednotlivých variantov trasy. Občianske združenie Svätokrížsky občiansky spolok preto na súde napadlo územné rozhodnutie vydané Krajským úradom v Banskej Bystrici. Najvyšší súd vyniesol rozsudok sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004 v prospech občanov, keď konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o umiestnení stavby úrady porušili zákon o posudzovaní vplyvov projektu na životné prostredie. Aj keď úrady počas konania tvrdili, že zákon dodržali, v skutočnosti konali výrazne proti duchu zákona, ktorého cieľom je zapojiť verejnosť do rozhodovania o projektoch zásadne ovplyvňujúcich život v meste. Najvyšší súd rozhodol, že úrady musia konať v súlade s duchom zákona a nestačí ho dodržať formálne. V opakovanom povoľovacom konaní bude potrebné, aby Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici nielen zopakoval celé konanie o umiestnení stavby, ale aj proces posudzovania jej vplyvov na životné prostredie, ktorý riadi Ministerstvo životného prostredia SR.

Záverom možno so znepokojením dodať, že k podobným situáciám dochádza pri schvaľovaní stavieb typu diaľnice a rýchlostné cesty na viacerých miestach. Okrem Žiaru nad Hronom ide napríklad aj o Považskú Bystricu či Prešov. Úrady v týchto prípadoch nedodržali zákon a ignorovali požiadavky občanov na zabezpečenie spravodlivého a zákonného procesu rozhodovania.

„Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že predmetom súdnej ochrany v prejednávanej veci je tvrdený zásah do práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie. Bez ohľadu na existenciu štrukturálno-technickej definície životného prostredia perezentovanú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, Najvyšší súd pristupuje k životnému prostrediu ako ku komplexnej a právne nedeliteľnej veci verejne užívateľnej každým jednotlivcom bez možnosti vylúčenia z jeho benefícií, pričom na subjektívne právo jednotlivca na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ináč, ako na snahu ľudstva zachovať priaznivý stav životného prostredia pre nasledujúce pokolenia.

Preto ako veľmi súvisiace a späté so životným prostredím treba hodnotiť právo verejnosti zapájať sa do procesu hľadania najrozumnejších variantov ľudských činností alebo produktov týchto činností, ktoré z tohto hľadiska nebudú zhoršovať dosiahnutý stav životného prostredia. Aby sa dosiahlo veľmi efektívne zapojenie verejnosti do tohto procesu, musí štát starostlivo zabezpečiť prenos informácií opisujúcich nielen navrhované varianty, ale aj ich dopad na stav životného prostredia zo štátu smerom k verejnosti a naopak. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zámerne nevyzdvihuje iba úzku skupinu verejnosti, ktorá sa v mieste predpokladanej výstavby trvalo zdržiava, či už z dôvodu trvalého pobytu alebo výkonu povolania v dotknutej lokalite, a z uvedeného dôvodu je tu rozumné predpokladať, že ide o osoby, ktorých právo na priaznivé životné prostredie je reálne dotknuté, ale aj na zvyšok verejnosti, ktorý sa chce do tohto procesu zapojiť z iných dôvodov, lebo účelom zák. č. 127/1994 Z.z. je upraviť postup pri komplexom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností určených podľa uvedeného zákona pred vydaním rozhodnutia o jeho povolení.

Súčasne pri vyhodnocovaní podkladov potrebných na rozhodovanie o tejto veci treba prihliadnuť aj na niektoré existujúce medzinárodno-právne dokumenty...ako aj niektoré právne akty Európskych spoločenstiev vzhľadom na medzinárodno-právne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Európskej dohody o pridružení...ktoré okrem iného zdôrazňujú, že pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie ľudskou spoločnosťou ide o konkrétnu realizáciu základného práva na informácie o životnom prostredí, a preto treba zohľadniť aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať svoju spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia s vedomím spolupodieľania sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť...

Zo všetkých týchto zistení vyplýa pre Najvyšší súd záver, že mesto Žiar nad Hronom, ktoré by bolo v budúcnosti priamo dotknuté výstavbou rýchlostnej komunikácie R1, sprostredkovalo informácie o dlhodobo prebiehajúcom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie iba prostredníctvom verejnej vyhlášky a alternatívne spôsoby informovania verejnosti, ktoré ináč využívalo na informovanie obyvateľov mesta (mestské noviny, mestský rozhlas alebo mestská televízia), boli využívané náhodilým spôsobom a až po akciách spätne. Tento jednostranný prístup mesta (obce), kedy v priestoroch verejnosti prístupných  iba počas stránkových hodín (a ktoré sa veľakrát prekrývajú s pracovným časom občanov) sa prezentuje informácia so súčasným vedomím obce, že verejnosť uvedené priestory navštevuje zriedkavo, a preto na informovanie verejnosti o dôležitých záležitostiach v lokalite volí bežne a pravidelne iný spôsob informovania (mestské noviny, rozhlas a televíziu), nie je naplnením zákonného pojmu „informovať verejnosť v mieste obvyklým spôsobom“...

Z hora uvedeného prehľadu, ako aj z vykonaných právnych analýz, jednoznačne vyplýva záver, že verejnosť v meste Žiar nad Hronom nebola dostatočne informovaná o procese spôsobom v mieste obvyklým, ako to zák. č. 127/1994 Z.z. ustanovuje normatívne... a tak nebol naplnený účel sledovaný zák. č. 127/1994 Z.z....

Najvyšší súd ako odvolací súd vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery konštatuje, že došlo k viacnásobnému porušeniu zák. č. 127/1994 Z.z. s nepriaznivým dopadom na zapojenie verejnosti do procesu hodnotenia vplyvov zamýšľanej stavby rýchlostnej komunikácie R1, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vznik situácie, kedy došlo ku skresleniu výsledkov podudzovania vplyvov na životné prostredie a súčasne nemohol byť komplexne a objektívne zhodnotený vplyv líniovej stavby na životné prostredie. Toto viacnásobné porušenie zák. č. 127/1994 Z.z. vzhľadom na účel, ktorý sleduje (dosiahnutie priaznivého životného prostredia v rámci procesu trvalo udržateľného rozvoja) a s ohľadom na závažnosť intenzity porušenia chráneného záujmu, Najvyšší súd vyhodnotil ako tak závažnú vadu podkladov napadnutého rozhodnutia, ktorú je možné odstrániť iba zrušením tohto rozhodnutia a vrátením správnemu orgánu na ďalšie konanie...“

(z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004)

Súbor na stiahnutie

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004