Združenie „Ži a nechaj žiť“ sa domáhalo ochrany svojho ústavného práva na pokojné zhromažďovanie. Združenie ako organizátor zhromaždenia toto zhromaždenie riadne ohlásilo, avšak správne orgány vyžadovali navyše aj povolenie na zvláštne užívanie cestných komunikácii. Združenie takéto povolenie nemalo, pretože vychádzalo z ústavného princípu, že zhromaždenia sa nesmú podmieňovať povolením zo strany správnych orgánov. Úrady preto uložili združeniu pokutu. Krajský súd, na ktorý sa združenie obrátilo, potvrdil správnosť postupu správnych orgánov a žalobu združenia zamietol. Až nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 193/03 vyslovil, že rozhodnutím krajského súdu, ktorý dostatočne nepreskúmal zákonnosť a opodstatnenosť obmedzení, bolo porušené právo sťažovateľa pokojne sa zhromažďovať.

"Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že vzhľadom na podstatu práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta (pozri aj PL. ÚS 38/95), a okolnosti danej veci je potrebné sťažovateľa bez ohľadu na to, že je právnickou osobou, považovať za subjekt zhromažďovacieho práva v zmysle citovaného čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru...

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol uskutočniť zvolané zhromaždenie vrátane pouličného sprievodu v súlade s účelom, ktorý sledoval, a až následne bol potrestaný napadnutou pokutou. Táto okolnosť však pre posúdenie, či došlo k zasahovaniu (obmedzeniu) do základného práva sťažovateľa na pokojné zhromaždenie, bola právne bezvýznamná, pretože podľa názoru ústavného súdu za obmedzenie tohto základného práva treba považovať opatrenia orgánov verejnej moci, ktoré sú prijímané nielen pred uskutočnením zhromaždenia alebo v jeho priebehu, ale aj po jeho skončení. Krajský súd teda tým, že svojím rozsudkom „potvrdil“ opodstatnenosť sankcie, ktorou bol sťažovateľ postihnutý príslušným správnym orgánom v priamej súvislosti s uskutočnením zhromaždenia, ktorého bol zvolávateľ, obmedzil právo sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie v zmysle citovaných článkov ústavy a dohovoru...

Ústava pojem „pokojne sa zhromažďovať“ bližšie nedefinuje. Zo zákona o zhromažďovacom práve vyplýva, že výkon tohto práva slúži občanom predovšetkým na využívanie slobody prejavu, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločenských záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk; za zhromaždenie sa považujú aj pouličné sprievody a manifestácie (pozri citovaný § 1 ods. 2 a 3 zákona o zhromažďovacom práve). Právo pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ods. 1 ústavy je teda úzko spojené s právom na slobodu prejavu a s právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy. Ďalším definičným znakom výkonu tohto základného práva je imperatív, že priebeh zhromaždenia bude „pokojný“. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sloboda zhromažďovania a právo prostredníctvom nej vyjadriť názory patrí k prvoradým hodnotám demokratickej spoločnosti. Obdobný obsah tohto práva vyplýva aj z dohovoru a príslušnej judikatúry ESĽP. Aj podľa ESĽP je výkon zhromažďovacieho práva podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru osobitným výkonom práva na slobodu prejavu (pozri napr. citovaný rozsudok Ezelin) a v tomto spojení jedným zo základov demokratickej spoločnosti...“

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 193/03)

Súbor na stiahnutie

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 193/03