Hranice medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti
Jedným z prípadov, kedy súdy presvedčivo rozhodli v prospech slobody prejavu o veciach verejného záujmu, je prípad kúpy budovy pre Banskobystrický samosprávny kraj (BBSK). Kúpu luxusnej budovy pre úradníkov BBSK kritizoval v masmédiách poslanec BBSK. Poslanec tvrdil, že takáto kúpa nie je v záujme občanov a že verejné prostriedky by mali byť použité na podporu školstva a zdravotníctva v kraji. Uviedol tiež, že skutočným dôvodom pre takúto transakciu mohli byť provízie za sprostredkovanie kúpy budovy. Po medializácii celej záležitosti podal predseda BBSK na súd žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy proti poslancovi BBSK, pretože jeho výroky pokladal za osočovanie svojej vlastnej osoby. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 89/2003 na prvom stupni a rovnako rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 93/2005 na druhom stupni zhodne potvrdili, že nedošlo k namietanému neoprávnenému zásahu do práva na chranu osobnosti a žalobu zamietli ako nedôvodnú.
„Ústava Slovenskej republiky garantuje právo na slobodu prejavu (čl. 26). Jeho obmedzenie treba vykladať reštriktívne a nevyhnutnosť obmedzenia musí byť presvedčivo preukázaná. Verejne činné osoby (napríklad aj komunálni politici), ktoré sa uchádzajú o dôveru verejnosti, musia akceptovať verejnú diskusiu o svojej činnosti, prípadne i tvrdú kritiku uverejnenú v informačnom médiu (tlačovine).
V súdenej veci odporca v reakcii na iný príspevok výslovne nemenoval navrhovateľa, pričom na základe faktu o kúpe budovy pre účely samosprávneho kraja vyslovil názor o neodôvodnenosti takejto kúpy, peniaze na kúpnu cenu by sa mohli použiť aj inak (pre potreby školstva) a mal za to, že sa tak robí pre možnosť provízie tým, čo ju sprostredkúvajú, a tým, čo ju presadia. Odporca teda na základe známej skutočnosti vyslovil svoje vlastné hodnotenie opodstatnenosti zamýšľanej kúpy a bol názoru, že sa tak zrejme má robiť zo zištných dôvodov bližšie nekonkretizovaných osôb. Hovorí o podozrení, netvrdí, že sa tak stalo, ale je zrejme presvedčený, že ľudia konajú čestne len pod nátlakom verejnosti.
Za tejto skutkovej situácie, keby aj bol niekoho menoval alebo označil tak, že by sa dal spoľahlivo identifikovať, nemožno hodnotiť úsudok odporcu ako neoprávnený zásah (§ 13 ods. 1 OZ) do zákonom chránených osobnostných práv (§ 11 OZ, najmä občianskej cti) navrhovateľa.“
(z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 Co 93/2005)
