VIA IURIS pomohlo dvom vlastníčkam nehnuteľností v obci Slatinka, ktoré uplatňovali svoje práva pri kontroverznej demolácii domov v tejto obci. Domáhali sa obnovy konania o odstránení stavieb, v ktorom nebolo s nimi konané ako s účastníčkami. Odvolanie voči rozhodnutiu o nepovolení obnovy konania však neprinieslo nápravu a preto sa obrátili so žalobou na krajský súd so žiadosťou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov. Krajský súd však konanie zastavil a za danej situácie ostala ako prostriedok na dosiahnutie nápravy už len ústavná sťažnosť. Výsledkom prejednania ústavnej sťažnosti bol nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3/01, ktorým ústavný súd uznal, že krajský súd odňal sťažovateľkám prístup k súdnej ochrane a tým porušil ich ústavné právo.

„Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01-46)...

Navrhovateľky podali návrh na obnovu správneho konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) správneho poriadku, podľa ktorého konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak sa nesprávnym postupom správneho orgánu účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že navrhovateľky neboli účastníkmi správneho konania, v ktorom sa právoplatne rozhodlo o odstránení stavieb, ku ktorým navrhovateľky uplatňovali nájomné a užívacie práva, a že medzi nimi a správnym orgánom, ktorého rozhodnutie na krajskom súde napadli, vznikol spor o tom, či im tieto práva podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov vznikli alebo nevznikli.

Podľa názoru ústavného súdu spor o existenciu práv z nájomného a užívacieho vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľkami a správnym orgánom, bol takým sporom, ktorý musí byť v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným súdom. Požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemôže byť závislá od toho, v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši otázka, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu. Preto zo súdneho preskúmania nemôže byť vylúčené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania o odstránení stavby, v ktorom sa navrhovateľky v dôsledku postupu správneho orgánu odporujúcemu zákonu nemohli dovolať súdnej ochrany svojich práv k tejto stavbe...

Pretože navrhovateľky v dôsledku uznesenia krajského súdu z 30. augusta 2000 nemali bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane, tak ako to vyžaduje čl. 46 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, viedla táto skutočnosť ústavný súd k záveru, že základné právo navrhovateliek na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, bolo podľa označených článkov ústavy a dohovoru krajským súdom porušené.“

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 3/01)

Súbor na stiahnutie

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 3/01