Účasť v konaní o skládke odpadov

V prípade skládky v Pezinku s mimoriadne negatívnymi vplyvmi na životné prostredie sa dvaja miestni aktivisti domáhali účasti na rozhodovaní o obnovení povolenia skládky. Usilovali sa o to ako občania mesta, ktorých právo na priaznivé životné prostredie a právo na súkromie sú rozhodovaním o skládke dotknuté. Ani odvolací orgán a ani Ministerstvo životného prostredia im postavenie účastníkov konania nepriznali. Prvostupňový rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sž 104/2003 dal precedentným spôsobom občanom za pravdu. Na druhom stupni najvyšší súd rozhodol v oboch kauzách v náš neprospech. Druhostupňový rozsudok NSSR sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004 bol natoľko sporný, že sa účastníci obrátili na Ústavný súd SR. Namietali predovšetkým fakt, že rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo riadne odôvodnené, nereagovalo na najpodstatnejšie tvrdenia našich klientov, bolo vnútorne rozporné a ako také porušilo právo našich klientov na spravodlivý proces. V jednom z prípadov prijal ústavný súd nález sp. zn. I. ÚS 154/05, ktorým rozhodol, že Najvyšší súd SR porušil základné právo účastníka na súdnu a inú právnu ochranu. Následne sa najvyšší súd opätovne vecou zaoberal a rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 38/2006 potvrdil, že rozhodnutia o vylúčení účastníkov z konania boli nezákonné.

„Predovšetkým treba uviesť, že najvyšší súd na jednej strane zdôvodnil, prečo vyplýva okruh účastníkov konania popri navrhovateľovi z osobitného zákona, teda z ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o odpadoch, na druhej strane však bez akéhokoľvek vysvetlenia, resp. zdôvodnenia dospel aj k protichodnému záveru, že „eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu“. Takýto postup najvyššieho súdu je neprípustný a je porušením tak práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej treba uviesť, že za situácie, keď najvyšší súd pripustil, aby bol za účastníka správneho konania popri navrhovateľovi a popri subjekte vyplývajúcom z osobitného zákona eventuálne považovaný aj jeden zo subjektov definovaných v druhej a tretej definícii podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, bolo treba presvedčivým spôsobom zdôvodniť, prečo sa má táto možnosť vzťahovať iba na toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, a nie aj na toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Ak má byť v danom prípade jedna z uvedených definícií účastníka správneho konania prípustná a druhá nie, musí sa takýto záver opierať o kvalifikované zdôvodnenie, ktoré však absentuje...

Napokon za celkom neodôvodnený treba považovať záver, podľa ktorého v prípade sťažovateľa nebolo zistené, že by sa konanie a rozhodovanie v danej veci bezprostredne dotýkalo jeho práv a oprávnených záujmov. Keďže sťažovateľ predložil v správnom konaní viaceré odborné stanoviská, ktoré podľa neho dokazujú priamy zásah do jeho práv či oprávnených záujmov, bolo potrebné sa s týmito stanoviskami vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadať, čo sa však nestalo. Vzhľadom na uvedené úvahy došlo zo strany najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v rámci súdneho preskúmania rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a všeobecným súdom súčasne nebola poskytnutá dostatočná ochrana ani základnému právu sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky, teda v správnom konaní, a to podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu)...“

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 154/05)